Často po prázdninách, po dlhšom voľne alebo keď prichádza ponuré zimné počasie, alebo potom naopak, keď začne vonku padať sneh, ktorý láka na snehové hry, stáva sa, že deti, ktoré sa obvykle tešia na popoludňajšie lekcie angličtiny, sa začínajú búriť a oficiálne začínajú stávkovať a lekcie navštevovať nechcú.

Vzhľadom na to, že ako mama mám s týmto ja samotná skúsenosti, a navyše so mnou tento stav už niekoľko rodičov konzultovalo, rozhodla som sa napísať niekoľko jednoduchých krokov, čo si s tým počať? Samozrejme, koľko detí, toľko riešení, ale uvediem aspoň to, čo zafungovalo u mňa a budem rada, pokiaľ sa aj vy podelíte so svojimi trikmi na tých našich malých drobčekov v komentároch pod týmto postom.

Po prvé: skontrolujte, či nechuť dieťaťa navštevovať lekcie angličtiny vyplýva zo samotných lekcií alebo z vonkajších faktorov. Zdá sa to byť jednoduché – pozorujeme reakcie dieťaťa pred a po lekcii. Ak sa pred lekciami tzv. „predvádza“, búri, aktívne alebo pasívne vzdoruje, ale nakoniec buď ide, alebo je trochu prinútené, aby šlo, vchádza do učebne angličtiny, no a potom z nej vychádza s úsmevom, spokojné alebo aj natešené, potom je to v poriadku. Pokiaľ nám následne ešte na otázku, čo robili na lekcii, rozprávajú aj detailnejšie o tom, čo preberali, znamená to, že spôsob vedenia lekcií a prístup lektora je úplne v poriadku, problém nie je v jazykovom kurze. Pokiaľ si to však všimnete opačne, napríklad, že sa dieťa po lekcii stavia pasívne ku kurzu a hneď vraví, že už tam viackrát nechce ísť a toto sa deje pravidelne, trebárs aj niekoľkokrát po sebe, potom je potrebné osloviť metodika v danej škole, pokiaľ teda hovoríme o kurze Teddy Eddie a takú záležitosť je potrebné preskúmať hlbšie. Je teda nutné, aby Vedúci kurzu videl reakcie vášho dieťaťa „zvnútra“. Pokiaľ však dochádza k prvému scenáru a náš drobček sa vracia z lekcie spokojný, potom je potrebné hľadať príčinu mimo výukovú učebňu.

Pozrime sa, v akej situácii väčšinou nastáva vzor a odpor. Pokúsme sa zmeniť naše návyky a rutiny, testovať rôzne situácie. Uvediem niekoľko príkladov z mojich skúseností ako mamy malého rebela:

  • môj syn chodí do škôlky, kde trávi asi osem hodín, od 8:00 do 16:00 hod. Pokiaľ je to len trošku možné, snažíme sa ho vyzdvihnúť skôr, ale všimla som si, že vo chvíli, keď odchádza pred 15:00 hodinou a ideme domov, drobček mieri doma hneď do svojej izby a pekne sa hrá. Myslím, že týmto spôsobom sa odreagováva po škôlke, kde je stále nejaká mela a veľa detí a takto vyhľadáva pokoj. V takej chvíli, keď som o 15:45 povedala, že ideme na angličtinu (ktorá je o 16:00 hodine), začal sa zlostiť a ísť nechcel. No, pretože prečo, keď je uprostred krásnej samostatnej hry, a zase musí ísť do nejakej skupiny? Takže som to zmenila a počas dní, kedy máme ďalšie lekcie a krúžky, sa nevraciame domov, ale ideme priamo zo školy na angličtinu – takže väčšinou pri tej rýchlosti si syn ani nevšimne, že je niečo inak
  • tiež som si všimla, že moje dieťa nemá rado prekvapenia a ocení, keď pozná plán svojho dňa. Teraz už ako päťročné dieťa pozná dni v týždni a vie, kedy máme angličtinu, ale kedysi ho často informácia, že dnes po škôlke ideme na lekcie Teddy Eddie úplne zaskočila a v podstate mu skazila celý denný plán, ktorý mal u seba nastavený. Takže som zaviedla, že vždy pri raňajkách si pripomenieme, čo je za deň a čo nás v ňom čaká. Vďaka tomu som sa vyhla nemilému prekvapeniu syna v šatni škôlky, čo pomohlo nielen na jazykových lekciách, ale tiež v iných záležitostiach, ktoré sme mali ten deň vybaviť.

Po druhé: dôsledky. Priznajme si, že nám sa tiež občas nechce… Trebárs aj inokedy nami tak milované lekcie jogy alebo zumby, občas zas tak milované nie sú, potom sa musíme prehovoriť a proste z toho teplého a útulného domova na tie lekcie ísť. Našou rolou ako rodiča, ktorý verí v skoré jazykové vzdelávanie detí je to, aby sme dieťa motivovali, ale tiež chápali. Určite sa nášmu najmenšiemu neraz podarilo nás presvedčiť, že do škôlky nemusí, pretože sa mu proste nechce, že nebude jesť obed, pretože nie je hladný atď. A napriek tomu, pretože ide o dôležité, povedala by som nevyhnutné veci, ktoré sa proste stávajú, to isté by malo platiť aj pre jazykový kurz. Zase sa vrátim k príkladu zo svojho súkromia – môj syn veľmi dobre vie, že odchod na ihrisko, do herne alebo do kina je vec voliteľná, keď chceme, tak to urobíme, vždy máme na výber a môžeme sa rozhodnúť inak. Inak je to pri záležitostiach, ktoré sú našimi povinnosťami a musíme si s nimi poradiť: mama má prácu, syn má škôlku a angličtinu. Keď tieto dve záležitosti postavíme vedľa seba ako rovnocenné, eliminujeme pocit, že ide o doplnkovú vec.

Po tretie: správna komunikácia. Celý život sa učíme rozprávať s našimi deťmi, jedna cesta tu neexistuje, pretože deti sú rôzne, ich problémy, vzdory aj krízy. Vliecť sa pred odchodom na kurz, alebo pravidelný odpor, je často (a buďme k sebe úprimní) pre nás iritujúci. Je potrebné sa však upokojiť a vytvárať v sebe rôzne reakcie, ktoré metódou pokus-omyl na naše dieťa konečne zafungujú. Teraz sa podelím so svojou skúsenosťou, možno niekomu taký prístup príde vhod. Napr. môj syn miluje (rovnako asi ako väčšina detí) fantazírovanie a vykladanie najrôznejších „hlúpostí“. Keď mrmle a vraví, že sa mu nechcú obúvať topánky a ísť na angličtinu, tak si väčšinu vyberám takú odpoveď:

  • No, áno, ja ťa chápem, mne sa tiež nechce. Namiesto obúvania topánok by som brala, aby existovali také, čo by sa obúvali samy. Myslíš, že niečo také je? (v tejto chvíli väčšinou prestáva pomalinky mrmlať a začína ho to zaujímať). Čo myslíš, museli by tie topánky byť na suchý zips alebo radšej na šnúrky? A asi by museli mať také krídelká na bokoch, aby na tie nohy samy naskočili, že? Alebo by boli na pružinkách? (a tu už sa syn väčšinou zapája a začína vykladať a vymýšľať a pomaly sa oblieka a obúva a ideme… na krúžok).

Po štvrté: čo neodporúčam je podplácanie a sľubovanie darčekov alebo odmeny za účasť na kurze. Taká „motivácia“ funguje veľmi krátko a buduje v dieťati zlý pocit, že keď sa prinútim, tak si za to niečo zaslúžim. Väčšinou to má aj krátke nohy: „Tak ja radšej žiadnu sladkosť nedostanem, ale na angličtinu nepôjdem!“ alebo tiež dochádza k eskalovaniu požiadaviek: „Dneska by som chcel Kindervajíčko a za týždeň pôjdem len, keď dostanem balíček s Lego Star Wars!“ Buduje to v dieťati rozporuplný postoj a tlmí všetku radosť z výuky a vnútornú motiváciu, ktorá by mala šancu, aby počas rokov rástla a stupňovala sa, pretože presne toto chceme v našich najmenších pestovať, to je tá jediná a správna motivácia, ktorá by mohla vytrvať.

Milí rodičia, nevzdávajte to! Všetci vieme, že nám tie naše deti raz poďakujú, nie?

——————————

Autorkou textu je Ola Komada, spoluautorka metódy Teddy Eddie, lektorka, metodička, mama dvoch detí, z toho jedno dieťa kurzy Teddy Eddie stále navštevuje. Máte nejaké otázky? Napíšte priamo autorke: ola.komada@edubears.com Pokiaľ hľadáte pre svoje dieťa jazykovú školu s metódou Teddy Eddie – prezrite si naše lokalizácie!